Osudy umelcov sú rôzne. Charakterizuje ich fatalizmus
cesty, ktorá obnažuje pravý zmysel ľudského hľadania a nachádzania,
osobitý rozmer každého, kto sa vydá na odhaľovanie zauzlených meandrov
nášho života. Akademická maliarka Tatiana Žitňanová (1956),
absolventka oddelenia grafiky a knižnej ilustrácie na bratislavskej Vysokej školy
výtvarných umení (1978, prof. Albín Brunovský, narodila sa v Prešove, žije
a tvorí v Bratislave) vie, že všetko čo sa odohráva
v súradniciach nášho pozemského času, je iba zúženým
ekvivalentom večného, kozmického, relatívneho bytia človeka na planéte
Zem. Verí, že umenie jestvuje ako hviezdy na nebi. Je neobyčajne
rozsiahle a pestré vo svojich prejavoch. To je tiež dôvod, prečo sa
venuje viacerým výtvarným disciplínam: voľnej maľbe, kresbe,
grafike, knižnej a časopiseckej ilustrácii. Dominantnú pozíciu v jej
tvorbe však zaujíma maliarstvo a kresba. Na rozdiel od súčasných mladších
umelcov, ktorí často považujú
námahu hľadania a nachádzania v umení za prežitok, anachronizmus, a
svojimi obrazmi vyvolávajú v prvom rade šok namierený voči divákovi (šok
ktorý sa rýchlo rodí a umiera), maľby
a kresby Tatiany Žitňanovej sú iného rodu. Takého, čo vyviera z
prameňov duchovna, spirituality, meditácie
a spontaneity.
V tomto zmysle pripomína výtvarná výpoveď Tatiany
Žitňanovej reč hudobných tónov, písmen a slov zašifrovaných do
kaligrafických znakov a zostáv evokujúcich (podobne ako u zakladateľa výtvarnej
moderny Paula Kleea) nevídané, zázračné príbehy ľudského bytia.
Vynárajú sa z obrazov, kresieb a
kresbičiek, plné skrytých významov, vypovedaných a nevypovedaných
šifier a kódov “vymodelovaných“ z línií, farieb, farebných štruktúr
a tvarov. Na druhej strane sa v jej výtvarnom profile objavuje línia dekoratívnejšieho,
realisticky presvedčivejšieho a napohľad zrozumiteľnejšieho
prejavu. Lyrického a emocionálneho.. Zvlášť pokiaľ ide o olejomaľby
a pastely, v ktorých čerpá námety z
prírodných motívov prinášajúcich záznamy farebných dojmov z
krajiny okolo seba, ale aj detstva, ktoré
nosí stále v sebe. Vo svojich spomienkach a snoch. Vcelku je to výpoveď
poskytujúca príležitosť nazrieť dovnútra, za hranice reality.
Provokuje a rozvíja našu fantáziu v presvedčení, že ešte stále dokážeme
meniť svet podľa túžob,
predstáv a snov, ktoré sú silnejšie než sama skutočnosť. Priťahuje
nás, no zároveň - varuje.
Pripomína dva póly povestnej magnetickej podkovy, kde jeden nás púta
zdanlivo neprekonateľnou silou a druhý nás udržuje takpovediac od tela.
Avšak spolu vytvárajú samostatný, konzistentný celok.
Tam niekde spočíva alfa a omega umeleckej tvorby
Tatiany Žitňanovej. Podstata jej maliarskych, kresliarskych a grafických
reflexií vnútorných pocitov človeka upierajúceho zrak z prítomnosti do
priezoru mytológie a mýtov, starých antických a archaických kultúr, Atlantíd,
Cháronov a sfíng, ale aj smutných Adamov, opustených, osamotených mysliteľov,
čiernych anjelov, človeko-vtákov, ktorí nehybne čakajú v čierno-bielej
temnote na očakávaný vzlet, alebo nechcený pád a zánik. Maliarka
vplieta svoje túžby a sny do skutočnosti a skutočnosť zahaľuje
do snov. Odhodlaná prekročiť hranice daného, zdanlivo nemenného
bytia, s pokusom vykročiť do neznáma. Vo svojich obrazoch, kresbách
a počítačových grafikách vyznačujúcich sa prudko nahadzovanými
ťahmi štetca a rýchlo načrtávanými líniami a plochami farieb,
prezrádza tiež poučenia z
moderného európskeho výtvarného umenia. Zvlášť, ak máme na mysli
osobitú surrealistickú lexiku premietnutú do bizarných námetov mínotaurov,
sarkastických masiek, nočných svitov mesiaca, kde logika videného
vstupuje do služieb nevideného. Pritom sú to obrazy, kresby a grafiky, ktoré
vznikajú v konkrétnom čase, no zároveň sú na ňom nezávislé.
Vystupujú pred nami ako maliarske zjavenia., ktoré nám prináša život a
osud.
Táňa Žitňanová sa netají tým, že vo svojej
tvorbe využíva predovšetkým vlastné zdroje imaginácie. Opierajú sa o
niektoré východiská magického realizmu, poetizmu, niečo z espritu
byzantskej i ranorenesačnej maľby, a príkladov tvorby takých
osobností akými boli a sú Joan
Miró, Giorgio de Chirico, Max Ernst, Alberto Giacometti a i. V zásade však
prejavuje úsilie prepodstatniť sa - to znamená svoj svet a svoje Ja - do
zobrazovanej reality. A to pomocou „vecí“ a javov, ktoré boli pôvodne
obrazmi vecí iných. Jej „stavebným materiálom“
sa tak stali fauna a flóra rôznych končín sveta, živá a neživá príroda,
konáre stromov i fascinujúce tvary baltských kameňov, siluety skutočných
a fantastických miest, morské prístavy, rôznorodí ľudia, technika,
civilizácia a
- kone. Ušľachtilé zvieratá, ktoré predstavujú samostatný, veľký
tematický okruh (maliarsky, kresliarsky, grafický) tvorby Tatiany Žitňanovej.
Svedčí to o tom, že ona sama maľuje a kreslí
preto, lebo sa rada pohybuje v priestore fantázie
a imaginácie, aby nám predstavila nový svet, ktorý - a to je dôležité -
je svetom slobody jej vlastného vnútra a duše obrazu. Je to svet
prekračujúci hranice zdanlivo nemenného bytia, kde nejestvuje nič,
čo by bolo obmedzované prijatými konvenciami, ani všeobecne zaužívanými
pravidlami ľudskej skúsenosti. Svet kde skutočnosť, ktorú poznáme
sa mení na realitu nepoznaného, a predsa nám blízkeho, dôverného bytia. V
obrazoch osnovaných na nových farebných a tvarových konfiguráciách, ktoré
zo skutočnosti vychádzajú a do skutočnosti sa vracajú. Treba zdôrazniť,
že Tatiana Žitňanová prenáša svoje sny na plátno a drevo pomocou štetca
a farieb. Pracuje teda s rýdzo klasickými maliarskymi prostriedkami. No používa
aj náročnejšie technické a technologické postupy spočívajúce v
prekrývaní jednotlivých farebných vrstiev, lazúr a lakov, vo využívaní
počítačovej animácie a pod. Základnú hodnotu výpovede jej diel
stelesňuje významový koncept detailu
- časť celku odpozorovaného (niekedy aj priamo použitého) z
reality, fragment, ktorý sa stáva často dominantou diela. Bez neho by jej
obrazy skrátka neboli tým, čím sú.
A v tom, ako aj vo všetkom vyššie napísanom možno vypozorovať
prejav osobitosti maliarskej, kresliarskej, grafickej a ilustračnej
tvorby Tatiany Žitňanovej. Osobitosti evokujúcej atmosféru, akú
môže vyvolať a vyvoláva len poézia skutočných básnikov.
Ľ u b o m í r
P o d u š e l
3.5.2005